Architekt Matúš Vallo je okrem vlastnej praxe známy vďaka iniciácii viacerých projektov, ktoré sa zaoberali najmä verejným priestorom miest, z nich najznámejším sú Mestské zásahy. Pred dva a pol rokmi dal dokopy tím odborníkov vo viacerých oblastiach relevantných pre správu mesta a spolu s nimi pripravil knihu Plán Bratislava. Z analýz a návrhov, ktoré kniha obsahuje, vychádza aj jeho volebný program na pozíciu primátora v nadchádzajúcich komunálnych voľbách.
Ako ste sa dostávali k práci po založení ateliéru?
Mali sme šťastie, že sme boli pripravení pracovať s veľkou energiou, odvahou a silou. Práve okolo roku 2004, keď sme končili školu, v Bratislave začínal veľký stavebný boom a klienti boli trošku unavení zo staršej generácie architektov, ktorá k nim pristupovala veľmi autoritatívne. Boli tu zrazu mladí ľudia s peniazmi, ktorí hľadali partnera, nie niekoho, kto im povie, čo si majú postaviť a ako to má vyzerať. Do toho prišla naša generácia architektov, ktorá za malú cenu, s obrovským nasadením a s dobrým dizajnom dokázala zaujať túto novú generáciu klientov.
Väčšina vašich projektov sú rezidenčné stavby, od rodinných domov po viacero obytných súborov. Máš veľa priamych skúseností s developerským prostredím, môžeš ho v skratke popísať?
Myslím si, že slovenskí developeri, podľa toho, čo som zažil v zahraničí a čo sa bavím s ľuďmi, nie sú iní od zahraničných developerov. Vždy im ide o to, ako za najmenšiu cenu vyrobiť najviac metrov štvorcových. My sme sa usilovali robiť s developermi, ktorí hľadali aj iné hodnoty a kvalitu verejných priestorov, skúšali sme nájsť zaujímavejší formát, ako len urobiť chodbu, výťah, schodisko a byty. Myslím si, že najmä v rámci tých verejných priestorov sa nám to vždy darilo.
Robili ste niekedy pre verejného investora?
Na Slovensku je situácia s verejnými zákazkami veľmi problematická. V poslednej dobe sa objavujú nejaké lastovičky, napríklad spôsob, akým sa vysúťažila radnica v Leopoldove, ktorú ste pomáhali organizovať. To sa mi zdalo ako dobrá ukážka, ale takýchto prípadov je málo. Verejných tendrov sa väčšinou nezúčastňujeme, lebo si myslíme, že sú korupčné alebo zle pripravené, alebo jednoducho nefunkčné.
Obrat Vallo Sadovsky bol v minulom roku cez 0,5 miliónov eur, pracuje u vás pätnásť ľudí, nedávno ste dokončili dva výborné projekty v centre Trnavy. Ako by si zhodnotil dnešnú pozíciu svojho ateliéru na slovenskej scéne?
Sme stredne veľký ateliér, ktorý dokáže vyrobiť s menším počtom ľudí veľké veci. V týchto mesiacoch nás čaká prechod na používanie BIM softvéru. Myslím, že táto vec zmení našu rýchlosť aj organizáciu. Obrovská skúsenosť z nedávnych rokov je, že sme rekonštruovali tri budovy, ktoré sú národnými kultúrnymi pamiatkami. Spájali sme ich dokopy v projekte Nádvorie, čo nám otvorilo úplne nové obzory. Po šiestich rokov práce s kvalitnými ľuďmi sa v tomto cítim dosť istý, našli sme cez to novú vášeň v architektúre. Nikdy sme nerobili nekvalitu, nerobievame chlebovky, robíme veci, za ktoré sa vieme vždy postaviť. Aj vďaka našim aktivistickým činnostiam máme vybudovanú jasnú pozíciu a už nikomu nenapadne od nás chcieť nejakú neprístojnosť alebo niečo, čo je za alebo na hranici nejakého zákona.
Mestské zásahy boli formátom, v ktorom ste spolu s ďalšími architektmi navrhovali drobné zmeny v meste. Bratislová bol formát diskusií s hosťami, odborníkmi, tiež o problémoch Bratislavy. Ktorý z nich splnil tento účel viac?
Z Mestských zásahov sa stala relatívne veľká vec bez toho, aby sme vedeli, že to môže mať takýto potenciál. Dodnes sa Mestské zásahy usporiadali v dvadsiatich mestách v Česku a na Slovensku a vygenerovali cez tisíc projektov pre ich verejný priestor. Téma spájania mi je blízka, podarilo sa pospájať rôznych ľudí, ktorí by sa pravdepodobne míňali, do jednej výstavy, do knihy. Aj vďaka tomuto som spoznal skvelých lokálnych hrdinov z rôznych miest, ktorí to organizovali. Bolo pre mňa veľmi zaujímavé zistiť, že ľuďom z odbornej verejnosti záleží na ich prostredí a že sa o to zaujíma aj neverejná odbornosť. Vďaka Mestským zásahom som sa dostal na Fulbrightovo štipendium, kde som skúmal, ako angažovaná verejnosť mení svoje mesto.
Na diskusnú sériu Bratislová chodí od päťdesiat do tristo ľudí, je to vec, ktorá je veľmi dôležitá. Akokoľvek sme už všetci udiskutovaní a unavení, všetko musí začať za stolom. Mesto a architektúra sú také komplexné, že vyžadujú skoordinovať množstvo ľudí a prístupov. Bez toho, aby sme sa vedeli rozprávať, sa to nedá robiť dobre. Môžeme to pretlačiť, robiť to nasilu, ale vždy to môže viesť iba k zlému výsledku.
Nosným projektom Mestských zásahov boli vaše návrhy, ktoré sa zaoberali Židovskou ulicou, ani jeden z nich nebol zrealizovaný, prečo?
Zo Židovskej ulice dnes ostala iba jej polovica, druhá časť je o päť metrov nižšie a je z nej dôležitá dopravná tepna. Nenašli sme žiadneho predstaviteľa mesta, ktorý by tej téme uveril tak ako my.
Z ostatných návrhov sa realizovalo iba malé percento...
V Bratislave malé, ale inde to bolo oveľa úspešnejšie. Na viacerých miestach bolo mesto spoluorganizátorom.
Architekti poskytli svoje návrhy zadarmo. Myslíš si, že by mesto malo automaticky siahať po nich a osvojiť si ich?
Európske mestá sa s týmto učia pracovať už roky. Bratislava je pozadu, v podstate neurobila nič pre to, aby dokázala využiť každý jeden zdroj, ktorý môže pomôcť. Mestá pracujú s otvorenými dátami, ktoré dávajú k dispozícii ľuďom a oni robia rôzne aplikácie, ktoré pomáhajú životu v meste. Tak isto by sa malo učiť robiť s odbornou verejnosťou, ktorá je ochotná kvôli naratívu zmeny svojho okolia, ktorý je pre nás všetkých veľmi dôležitý, dávať na stôl zadarmo svoju energiu a odborné know-how. Je to podľa mňa jedna zo základných vecí, ktoré mestá majú mať.
Prečo si sa rozhodol kandidovať?
Súvisí to s poslednou odpoveďou aj mojou odbornosťou. Architektúra je bytostne spojená s mestom, jeho premenami. Od roku 2008, odkedy sme sa začali venovať mestskému aktivizmu, ma to začalo fascinovať, začal som sa tomu venovať hlbšie, navštevovať konferencie, dovzdelávať sa. V roku 2010 som bol na svojom pobyte v New Yorku svedkom, ako sa taký kolos, akým je toto mesto, mení priamo pred očami. Počas slávneho bloombergovského obdobia sa ukázalo to, že so svojimi top zamestnancami – Janette Sadik-Khan, Amandou Burden – bolo zrazu možné, že vznikali nové námestia. Cez noc testovali, používali pri tom farbu na zem, kvetináče. Ľudia tie námestia za niekoľko hodín okupovali. Sedeli na lacnom záhradnom nábytku, ktorý tam dalo mesto na testovanie, z čoho som bol fascinovaný, pochopil som, že mesto sa dá zmeniť. V New Yorku, v meste, kde je obrovský problém s dopravou a kvantitou áut, niekto povedal: vyšlo nám, že viac ciest = viac áut, čo znamená, že menej ciest = menej áut. A začali niektoré cesty uzatvárať pre dopravu. To bola revolúcia, fungovalo to a funguje to dodnes.
Druhá časť odpovede je, že tu chcem ostať žiť napriek tomu, že som časť života žil v zahraničí. Bratislava je skvelé mesto, ktoré má svoj kolorit, nezožrali ho ešte turisti, ale nepracuje s vlastným potenciálom. So svojím tímom máme pocit, že vieme, ako urobiť Bratislavu omnoho lepšou.
Myslíš si teda, že práve vzdelanie architekta ti umožňuje lepšie rozumieť mestu?
Dnes ak architekt robí akýkoľvek väčší projekt, nevie ho urobiť sám. Potrebuje si sadnúť za stôl s rôznymi profesiami. Myslím si, že architekti sú trénovaní v tom, aby ľudí spájali, vedeli robiť kompromisy a poháňali ďalej. Veľmi rýchlo som sa cítil byť dobrým nielen v tomto, ale pochopil som aj, že architektúra nie je jediný potrebný odbor, ktorým je mesto živé. Začal som sa zaujímať aj o tie ostatné, obklopil som sa skvelými odborníkmi z každej možnej disciplíny, ktorá je pre mesto dôležitá.
Čo je najväčší súčasný problém Bratislavy?
Ľudia hovoria, že je to doprava. V centre pribúda mestská časť (Mlynské nivy – Twin City – Lido), v ktorej bude žiť alebo pracovať päťdesiattisíc ľudí. Myslím si, že keď toto nastane, skolabuje v Bratislave doprava. Druhá vec je verejný priestor. Stále nemáme manuál verejného priestoru, nemáme jednotný názor.
Čo sa dá urobiť za jedno volebné obdobie?
Dá sa urobiť veľa vecí fyzicky – sľúbil som, že vysadíme 10 000 stromov alebo kríkov. Bez tieňa Bratislava zhorí. Dá sa urobiť veľa vecí v administratívnej/systémovej rovine. Chceli by sme podľa vzoru IPR urobiť Metropolitný inštitút Bratislavy, ktorý sa bude zaoberať tými vecami, ktorými sa zaoberá IPR, a stane sa miestom pre strategické rozmýšľanie. Chceme urobiť takú základnú vec, akou je manuál verejného priestoru. Dať do Bratislavy 1 000 nových lavičiek podľa dizajnu, ktorý vznikne v súťaži. Lavička je dôležité miesto, kde sa ľudia vedia zastaviť a porozprávať, je to dôležité aj pre našich seniorov. Na to, aby chodili von, potrebujú časté miesta na sedenie, ktoré dnes Bratislave chýbajú.
Pred pár týždňami som bol v Ľubľane, kde je približne dvanásť rokov viceprimátorom architekt profesor Janez Koželj. Tiež architekt, ktorý mal dlhodobú ambíciu meniť svoje mesto. Aká je tvoja ambícia v takomto horizonte?
S Koželjom som sa rozprával, keď bol v Bratislave. Dvanásť rokov je skvelý čas, počas ktorého sa dá urobiť nový územný plán, mať vyriešený spôsob, ako sa Bratislava rozvíja, čo dnes nemá pod kontrolou vôbec. Developeri výrazne vyhrávajú túto súťaž.
Dá sa urobiť to, že z magistrátu, ktorý je dnes nefunkčná firma, sa stane firma s inou kultúrou, možno aj novou generáciou, zapojenou do zmeny mesta.
Za tento čas sa dá tiež nakopnúť a už mať aj prvé výsledky v téme nájomného bývania.
Dávnejšie si mi hovoril, že keď sa dostaneš k vedeniu mesta, nechceš sa zaseknúť na tom, že sa budú robiť veľké urbanistické plány, ale chceš malé zásahy, ktoré vylepšia mesto v detaile. Platí to stále? Vidíš napríklad možnosť, že tie Mestské zásahy, po ktorých nesiahli predchádzajúce vedenia, ožijú?
Budem chcieť otvoriť dvere dobrým nápadom. Máme vymyslenú kanceláriu, ktorá má byť splnomocnená pre dobrovoľníctvo aj angažovanú občiansku verejnosť. Bude to miesto, do ktorého môžu ľudia liať svoje nápady – bude tam niekto, kto ich posúdi a následne urobí synergiu s mestom. Nemusia to byť priamo veci z Mestských zásahov. Odvtedy sa zrodili ďalšie dobré nápady.
Pred pár mesiacmi si vydal knihu1, ktorá je manifestom tvojej kandidatúry.
Plán Bratislava alebo Návod na lepšie mesto je manuál na to, ako spraviť naše mesto lepším. Má 600 strán, ktoré sú prístupné voľne na webe, ale vydali sme ho ako 320-stranovú knihu, aby si to mohla verejnosť prečítať. Dodnes máme predaných vyše 2 500 kusov, čo je na odbornú knihu veľmi dobré. Plán Bratislava má dvanásť kapitol. Pred dva a pol rokmi sme urobili dvanásť pracovných skupín, každá mala svojho vedúceho a tie pracovné skupiny sa rok a pol pravidelne stretávali a spolupracovali na tom, ako má vyzerať riešenie v ich odbore. Nie je to len zozbieraný súbor textov, je to jeden veľký autorský text, ktorý písalo 76 ľudí.
Na základe čoho si vedel, koho osloviť do tímu pre tie oblasti, v ktorých nie si odborníkom?
Bratislavou sa zaoberám dlho, absolvoval som tu desiatky diskusií ako divák, diskutujúci alebo moderátor. Takisto ako sa ľudia aktivizujú v architektúre, sú aj iné odbory, v ktorých sa aktivizujú, ako napríklad zeleň, životné prostredie, odpady, právnické témy, kultúra. Tých ľudí poznám, sú to často výborní odborníci so svojou kariérou, ktorých trápi, kde žijú. Toto je výhoda akejkoľvek mestskej témy, že mesto trápi všetkých – od zubárov až po právnikov. Našiel som ľudí, ktorí sú podobne ako ja v architektúre aktívni v iných disciplínach, ktoré sa týkajú mesta.
Prvýkrát som sa to pokúšal urobiť, keď som sa vrátil z New Yorku v 2010, ale vtedy bol mestský aktivizmus pod vrcholom, upadávalo to. Dnes som im predstavil konkrétny plán: dáme dokopy knihu, ja budem kandidovať na primátora a budem sa usilovať to zrealizovať. Myslím si, že to bolo pre nich zaujímavé.
Nakoľko si ty osobne viedol prípravu knihy?
Nebol som vedúcim ani jednej z pracovných skupín. Tam, kde by som mohol byť vedúcim, to bol Igor Marko – teda v kapitole Rozvoj mesta, kde je absolútne skvelý. Keď som mohol, zúčastňoval som sa každého pracovného stretnutia každej pracovnej skupiny. Stávalo sa mi, že som bol päťkrát do týždňa na stretnutí, niekedy aj dvakrát za deň. Chcel som vedieť maximum, učiť sa, dať ľuďom najavo, že je to reálna vec, makajme. Staral som sa o to, aby som vyzbieral peniaze – a vyzbierali sme vyše 70 000 €. Staral som sa o organizáciu, prepájal skupiny, aby vedeli, čo riešia, a nešlo to proti sebe. Nakoniec sa mi podarilo dostať asi na 50 % stretnutí všetkých skupín, ktorých bolo vyše 100.
Kniha je tvoj volebný program, ale zároveň z nej môže čerpať hocikto.
Ja ako kandidát vychádzam z tejto knihy ľudsky aj odborne, ale vydali sme ju sedem mesiacov pred voľbami. To bola jedna z mojich podmienok, ale aj podmienkou niektorých ľudí, ktorí na tom pracovali. Aby to know-how, ktoré tu vzniklo, bolo pre všetkých. „Síce sme radi, Matúš, že kandiduješ, a budeme radi, keď urobíš to, čo sme vymysleli, ale nechceli by sme, aby to bolo závislé len od toho, či vyhráš alebo prehráš.“ A mne sa to zdalo fér. Vydali sme to v marci, je to na webe zadarmo prístupné každému, cez crowdfundingovú kampaň to ľudia poslali súčasným poslancom, môže z toho vychádzať akýkoľvek iný kandidát. Nenahnevám sa, keď niekto do svojho programu skopíruje časti z tejto knihy, je to aj vydané pod licenciou creative commons. Nech sa s tým robí, je to otvorený softvér.
Už spomínaný Koželj nie je politik, ale je viceprimátor – odborník, menovaný primátorom – politikom. Vedel by si si predstaviť, že v prípade, ak vyhrá niekto iný, ty by si sa v budúcnosti verejne angažoval napríklad ako viceprimátor alebo riaditeľ Metropolitného inštitútu Bratislavy pod iným primátorom?
Zatiaľ nevidím takého kandidáta na primátora, ktorý by niečomu takému rozumel. Viem si to predstaviť, ale musel by to byť primátor, ktorému by som veril.
Je dnes Bratislava lepším mestom, ako bola pred sto rokmi?
Je to výrazne iné mesto s iným obyvateľstvom, s inou vládou, inou kvalitou stavania. Najlepšie stavby, ktoré máme, sú prvorepublikové. Všetci ťažíme z toho, že sa nasťahujeme do prvorepublikovej stavby, ktorá sa dá krásne prerobiť. Ja žijem v dome z roku 1927 a mám tam pôvodné okná so všetkými mechanizmami – jednoduché, vyklápačka, vetračka, drevené žalúzie Esslinger. To sú veci, ktoré sa dnes nerobia. V architektúre a spôsobe stavania to bolo určite lepšie mesto. Či bolo lepšie v iných oblastiach, neviem posúdiť – od ľudských práv až po starostlivosť o tých slabších. Bratislava po vojne bola plná nádeje, možno niečo podobné ako po roku ’89, bola plná vyhliadok do budúcnosti.
Je dnes možné postaviť veci v tej veľkosti a kvalite, ako sa to darilo vtedy?
Je to, samozrejme, možné, bolo by to ale treba chcieť. Dnes je to vyslovene na súkromnom sektore. My sme mali obrovské šťastie na klienta v Trnave, ktorý vedel, že na niektorých veciach sa nedá šetriť.
Treba si pozrieť, ako sa robia napríklad zábradlia v dnešných bytovkách. V bytovke, kde bývam, mám jednoduché zábradlie na terazzovom schodisku, ktoré má priebežné dubové madlo. Niekto urobil v ukončeniach schodov detail, že to vyfrézoval tak, aby to plynulo prechádzalo. Vieš si to predstaviť urobiť dnes? Na bytovke?
Ktorú časť mesta postavenú po roku 1918 pokladáš za najlepšiu časť Bratislavy?
Samozrejme, ikonické stavby našej architektúry, ktoré robil Weinwurm – Nová doba, rôzne celky, ktoré majú stále magické zákutia a kvalitné byty. Žil som v povojnovom sídlisku z roku 1950, ľudovo nazývanom 500 bytov, to je skvelá časť. Skvelá časť je okolo Justičného paláca. Prvá republika dala Bratislave niekoľko skvelých miest. Nenahraditeľná budova je Avion na Americkom námestí. Budova vymyslená a postavená za prvej republiky, zo súťaže, ktorá má pás obchodov okolo celého bloku, ktoré sú vlastnené majiteľmi bytov a výnos z ktorých im zaplatil kompletne novú fasádu, drevené okná. Neuveriteľná vec, ktorá je krásna.
Vyhráš voľby?
Vyhrám. Isté to nie je, ale urobím všetko pre to.
Rozhovor sa uskutočnil 23. augusta v Bratislave.
1 Matúš Vallo a kol.: Plán Bratislava. Návod na lepšie mesto. Slovart, 2018; pozri recenzia v ERA21 #05/2018 na str. 13.
Matúš Vallo (*1977, Bratislava) je architekt, mestský aktivista a hudobník. Vyštudoval Fakultu architektúry STU v Bratislave. V rokoch 2010 – 2011 absolvoval v rámci Fulbrightovho štipendia výskumný pobyt na Kolumbijskej univerzite v New Yorku na tému občianskej angažovanosti v meste. Pracoval v architektonickom ateliéri v Londýne, teraz spoluvlastní ateliér Vallo Sadovsky Architects. Stojí za iniciatívou Mestské zásahy, ktorá od roku 2008 vygenerovala viac ako 900 projektov na vylepšenie verejného priestoru v 17 slovenských a českých mestách. Je zakladateľom občianskeho združenia My sme mesto, členom správnej rady Starej tržnice v Bratislave. www.vallosadovsky.sk
Peter Lényi (*1986, Považská Bystrica) je architekt, vyštudoval Fakultu architektúry STU v Bratislave, kde aktuálne dokončuje doktorandské štúdium na tému Nezávislé kultúrne centrá. Od roku 2012 vedie ateliér 2021 architekti. Je editorom kníh Design handbook for cultural centres a Manuálu súťaží návrhov Slovenskej komory architektov. V knihe Plán Bratislava spolupracoval v kapitole Správa mesta.
ERA21 vydává ERA Média, s. r. o. |
|
|
Telefon: +420 530 500 801 E-mail: redakce@era21.cz |
|
| WEBdesign Kangaroo group, a.s. |